Slabiny waldorfské alternativy

Text je publikován se souhlasem autorky, děkuji za ochotu.

 

 

 

 

Úskalia

 

waldorfskej

 

školy

 

 

PhDr. Eva Orbanová, PhD.

 

 

 

 

Waldorfská škola finišuje. Do ukončenia experimentu chýba posledný z deviatich rokov.[1] Práve preto je táto alternatíva v posledných mesiacoch na Slovensku oveľa viac skloňovaná ako tomu bolo  po minulé roky. O jej medializáciu sa postarali jednak niektoré inštitúcie ako i  samotní antropozofi koncentrovaní vo waldorfskej škole. Bezpochyby hlas oboch skupín by neprenikol na verejnosť bez účinnej podpory médií. Dokonca problematika waldorfského školstva sa dostala i do parlamentných priestorov nakoľko niektoré poslankyne, spolu s pedagogickými odborníkmi uskutočnili poslanecké prieskumy na samotnej škole. Záverečná správa bola predložená poslaneckému Výboru pre vzdelanie, mládež, vedu a šport. Podotýkam, že medzi zúčastnenými stranami majú svoje nezastúpiteľné miesto aj rodičia, ktorí sa v názoroch na waldorfskú školu značne rozchádzajú.

 

Už na základe zúčastnených strán vidíme široké spektrum pohľadov, ktoré je spojené s poznávaním a posudzovaním tejto školskej alternatívy. Podotýkam, že rôznorodosť pohľadov zodpovedá demokratickým princípom spoločnosti v ktorej žijeme, avšak tento fakt často krát nie je vnútorne osvojeným postojom zainteresovaných ľudí.  V prípade waldorfskej školy sa stalo, že jej kritici boli označovaní za tých, ktorí a priori bojujú voči akejkoľvek alternatíve, alebo im dokonca bola pripísaná etiketa náboženských fundamentalistov (označenie pochádza dokonca z akademických kruhov) favorizujúcich v slovenskej spoločnosti len a len tradičný kresťanský mainstream. Zo skúseností vieme, že takéto označenie je mimoriadne účinné a vyhovuje dnešnej postmodernej mentalite, pretože pôsobí ako magické zaklínadlo, ktoré dopredu diskredituje a paralyzuje kritické postrehy oponenta. Pričom mnohí ľudia ani nevedia, čo si vlastne majú pod týmto termínom predstavovať.  Podobne sa argumentuje neznalosťou celkovej atmosféry školy a prežívania vyučovania samotnými deťmi. Samozrejme tento handicap sa zdôrazňuje iba v tom prípade ak ide o kritiku školy zo strany rodičov bývalých žiakov a nie o súhlasné stanovisko jej spriaznených rodičov.

 

 

Primárny zdroj informácií – rodičia

 

Samozrejme nikto z kritikov ako i zástancom waldorfskej alternatívy sa nemôže vrátiť do detských lavíc a dennodenne absolvovať vyučovanie vo waldorfskej škole. V tomto bode majú oba tábory, kritikov a zástancov rovnaký deficit praktických znalostí. Uvádzam to preto, lebo prvotný zdroj informácií, ktoré následne viedol k posudzovaniu waldorfskej školy pochádzal od rodičov. Rodičom sa prostredníctvom ich detí dostávali informácie o formách, metódach a obsahoch antropozoficky modifikovanej pedagogiky Rudolfa Steinera. Tak tomu bolo aj v USA, kde vďaka rodičovskej „skúsenosti“ sa oboznamovala i priamo nezainteresovaná verejnosť. Rodičia prostredníctvom organizácie PLANS ( Spoločnosť za nesektárske školstvo), mohli informovať jednak kompetentné úrady, ale i mnohých rodičov – potencionálnych záujemcov o antropozofickú výchovu svojich detí. Podobne je tomu i na Slovensku. Informačný kanál prvotných informácií viedol cez rodičov. Verejnosť by sa nemohla nič dozvedieť o rizikách spojených s touto alternatívou, ak by sa nenašlo pár odvážnych rodičov, ochotných prehovoriť, ale i nechať sa vystaviť nemilosrdnej kritike, či možno výsmechu na blogoch, alebo dokonca nemiestnym úškľabkom moderátora v mediálnom priestore. Len pripomínam, že aj v prípade neslávneho experimentu s rodovou školou to boli rodičia, ktorí ako prví upozornili na závažné organizačné, pedagogické, psychohygienické nedostatky tejto alternatívy. Avšak neboli to už rodičia, ktorí záležitosť doviedli do úspešného konca. Do kritiky sa zapojili odborníci z oblasti pedagogiky a novodobej religiozity. Ako vieme škola bola napokon MŠ SR vyradená zo siete škôl.

Podobne je tomu i v prípade waldorfskej školy. Rodičia poskytli len základné, avšak  veľmi dôležité primárne informačné portfólio. Po nich „do hry“  musia nastúpiť kompetentné orgány ako je napr. Ministerstvo školstva SR, Štátna školská inšpekcia, poslanecký Výbor pre vedu a vzdelávanie SNR, Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt, ktorá mapuje novodobú religiozitu na Slovensku. Dôležité sú i názory odborníkov z oblasti pedagogiky, psychológie, religionistiky obhajujúce, ako i kriticky reflektujúce waldorfskú školu.     

Nedávno pri verejnej diskusii o waldorfskej škole, ktorú sprostredkoval Konzervatívny inštitút sa však ozývali pokriky rodičov – zástancov, voči nespokojným rodičom, ktorí na rozdiel od „teoretizujúcich odborníkov“ majú rovnaké praktické skúsenosti ako druhá strana. Z toho vyplýva, že skúsenosť oboch táborov rodičov nemôže byť jediným a určujúcim kritériom kvality  Steinerových škôl. Pocit nespokojnosti a rovnako i spokojnosti je dobré „rozmeniť na drobné“ t. j. kriticky analyzovať a následne reflektovať. K tomu je však potrebné vnímať širšie súvislosti waldofskej školy, ktoré sú ukotvené napríklad v mysticko-náboženskom učení antropozofie.[2]

 

 

Platón v organizovaní chodu školy

 

Waldorfská pedagogika vychádza z antropozofie, ktorá má svoje širšie nábožensko-filozofické podhubie. Napríklad Steinerov model trojčlenného sociálneho organizmu nie je jeho žiadnou originálnou projekciou, ale zjavne súvisí s Platónovou sociálnou štruktúrou spoločnosti. Tento antický filozof uvažoval o troch vrstvách obyvateľstva, ktoré súviseli s jednotlivými funkciami štátu. Platón pri štrukturácii spoločnosti vychádzal z ľudského organizmu, presnejšie zo schopností ľudskej duše, ktoré sú situované v jednotlivých častiach tela. Mohutnosti duše rozum (hlava), vôľa (hruď) a cit (brucho), vytvárajú predpoklady skupín obyvateľstva k vládnutie, ochrane vnútorného a vonkajšieho mieru a k zabezpečovaniu obživy.

Zhruba o dve tisícročia  podobným spôsobom uvažuje Rudolf Steiner vo svojom diele O záhadách ľudskej duše ak hovorí o človeku ako o heterogénnom útvare, v  ktorom rovnako ako v spoločnosti pôsobia tri záujmy: hospodársky, kultúrny a právny. Kultúrne záujmy sú v spoločnosti  reprezentované vedou, náboženstvom, umením a výchovou.[3] Podľa Steinera takýto trojčlenný organizmus je univerzálnym modelom pre každú inštitúciu v spoločnosti a nielen pre štát ako celok. Hoci každého človeka sa bytostne dotýkajú všetky tri oblasti, činný má byť iba v jednej.[4]

Rovnaká štruktúra sa nachádza i tzv. nositeľoch duchovného života, ktoré Steiner označuje výrazom korporácie. Patria medzi ne školy, školské zväzy, cirkvi, umelecké združenia. Vo waldorfskej škole funguje Pedagogické kolégium, ktoré je analógiou kultúrnej zložky štátu. Kolégium pozostáva z pedagógov a orgánov riadiacich pedagogický proces. V škole pôsobí Hospodárska rada(chráni hospodárske záujmy školy), do ktorej patria nepedagogickí zamestnanci, rodičia, priatelia a sympatizanti školy. V jednej zo správ Štátnej školskej inšpekcie sa hovorí o výraznej afinite rodičov, ktorí pomáhajú najmä v remeselných a umeleckých činnostiach. Ďalej sa podieľajú na zhotovovaní pomôcok pre svoje deti, zúčastňujú sa mesačných slávností, besiedok a prednášok pre rodičov, ktoré škola organizuje.[5] I takúto podobu môže mať činnosť členov Hospodárskej rady. V neposlednej rade ide o Právnu radu, ktorá formuluje a ustanovuje pravidlá chodu školy. Darmo by sme v nej hľadali právnikov, etymologicky je skôr odvodená od slova pravidlo. Napríklad Právna rada zastrešuje základné rozhodovacie procesy v škole, určuje rozpočet školy a rozhoduje pri prijímaní nových zamestnancov. Práve z hľadiska vnútorného poriadku boli waldorskej škole zo strany kompetentných orgánov v nedávnej minulosti vytýkané, napríklad nasledujúce neadekvátne výchovné postupy, resp. tresty, ktoré však pedagógovia waldorfskej školy zdôvodnili, že tvoria súčasť Vnútorného poriadku školy, hoci sú protikladné k platnej školskej legislatíve na Slovensku. V správe boli kritizované tieto postupy: vylúčenie žiaka z triedy, krátkodobé preradenie žiaka do nižšieho ročníka, vylúčenie z činnosti v klube detí ako i vylúčenie žiaka z dochádzky do školy po dobu dvoch dní.[6]

 

 

Cenzúra na antropozofický spôsob

 

V Abecede antropozofie sa píše, že poslaním waldorfskej školy je vychovávať ľudí pre spomínaný trojčlenný sociálny organizmus, avšak jedným dychom sa dodáva, že štát nemá túto antropozofickú výchovu k slobode  ovplyvňovať.[7]

Výchova k slobode je nielen rovnomenný názov jedného z diel Rudolfa Steinera, ale i koncept zvaný antropozofia tvoriaci základ pre pravidlá a metódy waldorfskej pedagogiky. Antropozofia je definovaná ako duchovné učenie, ktoré sa v škole priamo nevyučuje avšak je  podávané nepriamo prostredníctvom metód. Naviac tvorí ideový základ pri samotnom vzdelávaní a formovaní budúcich waldorfských pedagógov.[8]

Kde ho však hľadať a ako je možné dešifrovať samotnú antropozofiu vo výchovno-vzdelávacom procese? Uvedomuje si, že na túto otázku  nie je jednoduché dať striktnú odpoveď. Koniec koncov tohto „problému“ sú si vedomí i antropozofi – pedagógovia pôsobiaci vo waldorfskej škole, ktorým sa mnohokrát darí úspešne zakryť duchovnú podstatu školy. Príkladom takéhoto maskovania antropozofie môže byť i veľmi povrchný a nič nehovoriaci opis školy z úst antropozofického učiteľa. Nedávno na jednom verejnom fóre „hovorca školy“ nepovedal v podstate nič konkrétne, použil všeobecné frázy a napriek tomu zožal obrovský potlesk zo strany priaznivcom – zväčša rodičov detí waldorfskej školy. Jeho reč mi automaticky pripomenula „dobre“ mienenú radu samotného Steinera. Keď sa uchádzal o štátnu licenciu pre svoju školu povedal: „Musíme vytvoriť také podmienky, aby sa nám to podarilo(…) a kvôli tomu, aby sme spravili to čo chceme, je prinajmenšom nutné rozprávať sa s ľuďmi, nie preto, žeby sa nám to páčilo, ale preto, lebo je to pre nás nutné – a jednoducho ich ohlúpnuť“.[9]

 

 

Antropozofickej cenzúre nahráva absencia učebníc

 

K infiltrácii antropozofie jednoznačne napomáha i absencia učebníc vo výchovno-vzdelávacom systéme. Dôvod je nasledujúci. Podľa antropozofických pedagógov učebnici ako takej chýba vzťah ku konkrétnej situácii a momentálneho stavu v triede. Vo waldorfskej škole absenciu čiastočne vykrývajú materiály, ktoré si učiteľ sám, alebo v spolupráci s kolegami pripravuje a to vzhľadom na svoju triedu a výchovný vplyv učiva. Počas vyučovania sa používa doplnková literatúra, pozostáva z atlasov, slovníkov a pracovných zošitov. Avšak prvoradé sú originálne texty, ktoré majú podľa antropozofov vedeckú a umeleckú hodnotu. Veľký význam majú pracovné a epochálne zošity, ktoré si žiaci sami vytvárajú. Zošity žiakom pomáhajú pri domácich prípravách, ktorých je však poskromne, nahrádzajú im učebnice. V tejto súvislosti je naozaj dobré sa zamyslieť nad komplexným obsahom učiva, ktoré ponúkajú učebnice toho, ktorého predmetu a limitovanú možnosťou žiaka zachytiť a interpretovať celé bohatstvo poznania do zošitov-samizdatov. Sedliacky rozum nám hovorí, že v tomto prípade naozaj môže ísť oba o torzovité spracovanie preberanej látky, v ktorom zákonite musia absentovať širšie súvislosti, zaujímavé napríklad pre bystrejšie hlavičky. Naviac takýto typ preberania látky redukuje šírku poznávanej skutočnosti, ktorá je prezentovaná v klasických učebniciach. Evidentný fakt absencie učebníc je v zjavnom protiklade s výpoveďou gestora školy, ktorý sa na margo problému vyjadril nasledujúco: „štát si musí držať obsah vzdelávania“ a preto jednoznačne dodáva „ja som za učebnice“.[10]

Takýmto netransparentným spôsobom vo waldorfskej škole dochádza k filtrovaniu(cenzúre) informácií. Dodajme že v samotných  textoch sa nachádza iba to, čo je v súlade s antropozofickou duchovnou vedou. Príkladov je hneď niekoľko. Zazneli, alebo boli uvedené v mnohých medializovaných výpovediach. Spomedzi nich vyberáme: antropozofi na hodinách chémie ignorujú Mendelejevovu periodickú sústavu prvkov, lebo Steiner mal vlastné ponímanie organického s anorganického sveta a existenciu atómov popieral. Podobne absentuje učenie o spektrofotometrii, nakoľko svetlo podľa Steinera je čistým duchom. Vážne prešľapy by sme objavili aj na hodinách biológie, kde sa deti učia o hlavových, končatinových a trupových zvieratách atď. atď.

Rozhodne absencia učebníc je vážnym  problémom waldorfských škôl. Vieme sa veľmi dobre vtesnať do kože zaneprázdnených rodičov dnešných školopovinných detí, ktorí sú radi ak počujú od svojich ratolestí, že v škole je všetko v poriadku, nemusia sa s nimi učiť, a už vôbec nie kontrolovať obsah učiva. Mnohí rodičia až vtedy, keď nastali problémy a začali mať prvé pochybnosti o škole, sa ponorili do zošitov. Následne sa im ukázali vyššie uvedené skutočnosti nedostatky ba i nezmysly.

Pripomínam, že učiteľ mnohé obsahy odovzdáva aj prostredníctvom hovoreného slova, ktoré  vstupuje do vedomia a podvedomia dieťaťa. Nebadane modifikuje spôsob uvažovania dieťaťa, svetonázor, postoj k povinnostiam a k okolitej spoločnosti. 

 

 

Modlitba vo waldorfskej škole

 

Jednou z foriem nepísaného slova je modlitba. Antropozofi a  spriaznení rodičia neradi počujú fakt, že modlitba je prítomná vo waldorfskej škole. Zjavne im vadí toto náboženské označenie. Pri jeho vyslovení sa obyčajne zdvihne vlna, a dokonca až agresívneho odporu. Z tohto dôvodu a pre objektívnosť nášho tvrdenia využívam správu Školskej inšpekcie, ktorá sa zmieňuje o modlitbe dokonca dva krát. V správe sa píše, že  modlitbou sa vyučovanie začínalo ale i končilo.[11] Antropozofi však namiesto tohto náboženského termínu používajú religiózne neutrálne výrazy napr.  „báseň na úvod dňa“.

Podotýkam, že ak kompetentní pracovníci školskej inšpekcie vnímali vyrieknuté myšlienky ako modlitbu, tak „krátka reč“ evidentne musela obsahovať náboženskú terminológiu. Napriek tomu, že svedectvá detí sa zvyknú často spochybňovať, uvádzam, že bývala žiačka, dnes 16-ročná slečna, si nedávno spomenula pri čítaní Jánovho prológu v kostole, že práve jeho úvodná veta: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bolo to Slovo,“ bola v škole hovorená.

Poľský odborník na problematiku siekt a nových náboženských hnutí A. Zwołiński uvádza iný typ modlitby, ktorý sa využíva vo waldorfských školách v susednom Poľsku: „Pozerám sa na svet, v ktorom slnko svieti, v ktorom sa jagajú hviezdy, v ktorom kamene ležia, rastliny žijúc rastú. Zvieratá bdejúc žijú, v ktorom človek majúci dušu, dáva príbytok duchu, pozerám sa na dušu, ktorá žije v mojom vnútri. Duch Boží, on sa hýbe vo svetle slnka i duše, v priestore svetla, tam navonok, v hĺbke duše, vo vnútri. Ku tebe, ó, Boží Duch, sa túžim obrátiť s prosbou, aby sila a požehnanie k učeniu a k práci v mojom vnútri rástla“.[12] 

V niektorých prípadoch sa do modlitby dostávajú texty Rudolfa Steinera, v ktorých slovo boh je nahradené Slnkom, často býva zobrazené aj na tabuliach. Takýmto spôsobom je deťom vštepovaný kult boha Slnka. Mimochodom v škole neustále horia a zapaľujú sa  sviečky, ktoré majú pravdepodobne tento kult sprítomňovať.

            Náboženské podhubie pedagogiky sa premieta i do výročných, tzv. mesačných slávností. Zúčastňujú sa na nich všetci – učitelia, žiaci a rodičia. Obsahovo sa slávnosti dotýkajú napríklad poďakovania za úrodu na sviatok sv. Michala a lampiónový sprievod na sv. Martina, trojkráľové hry a vyháňanie zimy, rovnako ako ružový pondelok a vyháňanie smrtky. Zážitok slávenia má žiakom umožniť celkový rozvoj ich náboženskej vnímavosti. Podotýkam, že kresťanské témy, biblické príbehy a „legendy“ svätých, rozprávky, mystické príbehy, pohanské mytológie sú hodnotovo rovnocenné a sú legitímnou súčasťou pedagogického plánu, v ktorom má byť žiak vychovávaný a religiózne formovaný. Poslankyne NR SR počas poslaneckého prieskumu videli v škole oltárik, ktorý súvisí s duchom antropozofie. Ide o vyhradenie priestoru pre kultické slávenie a to priamo vo výchovno-vzdelávacom zariadení. Oltárik, predstavuje miesto okolo ktorého sa môžu centrovať spomínané slávnosti a deje s náboženských obsahom.

               Vzhľadom na tieto skutočnosti si myslím si, že pred kompetentnými úradmi stojí dôležitá úloha, ktorá sa týka posúdenia povahy školy, ktorá má výraznú nábožensko-duchovnú dimenziu. Navyše tá je deklarovaná  samotnou podstatou antropozofie, ako i duchovných praktík školy, ktoré sa premietajú do výchovno – vzdelávacieho procesu, ale rovnako  účinne zasahujú i oblasť spolupráce rodičov a školy. Rodičom sa priamo na webových stránkach školy ponúkajú napríklad prednášky o reinkarnácii, čím sa opäť dostáva do popredia náboženská dimenzia školy. Veď termíny, s ktorými antropozofia operuje ako sú karma, Ahriman, Lucifer, Ákáša, reinkarnácia a pod. majú i pre laika jednoznačne náboženskú konotáciu.

             V takomto prípade je správne vnímať waldorfskú školu ako náboženskú, presnejšie kvázireligióznu,  pretože má skrytú religióznu agendu.

 

 

Čo s načatou waldorfskou alternatívou?

 

             Tento stručný exkurz do waldorfskej pedagogiky poukazuje len na vybrané problémy spojené s ďalším fungovaním waldorfskej školy. Škola z pohľadu tohto článku sa jednoznačne javí ako škola religiózna, ktorá však vo svojom navrhovanom projekte tento fakt zámerne skrýva. Je známe, že spisy Rudolfa Steinera majú domovské právo skôr vo svete náboženstva, okultizmu a špiritizmu, ale nie v oblasti filozofie a vedy. Vedeckej relevancii v antropozofii odporuje Steinerov princíp subjektivizmu, ktorý je v zjavnom protiklade s vedeckou zásadou objektivity(intersubjektivity). A tak hoci  by sa waldorfská škola v budúcnosti  etablovala ako škola náboženská, mala by vážne problémy vtesnať do svojej antropozoficky determinovanej výchovno-vzdelávacej agendy súčasnú úroveň vedeckých poznatkov a rovnako uplatňovať kritický spôsob ich odovzdávania.