Deň otvorených dverí na pražskej WŠ – osobná skúsenosť
Moja nevesta sa s výhľadom na budúce umiestnenie vnučky do nejakej alternatívnej školy pred časom dostala do kontaktu s waldorfským školstvom a čoskoro potom aj s jeho duchovným základom – antropozofiou. Vzhľadom na to, že má blízko k okultnému mysleniu, táto ideológia ju natoľko zaujala, že neskôr v priebehu troch rokov sama absolvovala waldorfský seminár antropozofie, čím sa ešte väčšmi utvrdila vo svojom nadšení pre túto iracionálnu a okultnú ideológiu. Dve svoje dcéry, naše vnučky v predškolskom veku, potom umiestnila do waldorfskej materskej školy a v septembri minulého roka staršia vnučka nastúpila do základnej waldorfskej školy v Prahe-Jinoniciach. Obe babky – jedna z nich penzionovaná a skúsená učiteľka ZŠ, a dedko, povolaním vysokoškolský učiteľ, sa preto v novembri rozhodli využiť Deň otvorených dverí v tejto základnej waldorfskej škole, aby sa na vlastné oči presvedčili o adekvátnosti a objektívnosti silnej kritiky waldorfskej pedagogiky, ktorá prebieha v médiách. O návšteve a dojmoch z nej sa rozhodli napísať nasledujúce svedectvo.
Zhromaždených návštevníkov rozdelili na sledovanie vyučovania v 1. až 5. triede. My sme šli do piatej triedy, v ktorej bolo asi 25 žiakov. Pri vchode do miestnosti triedna učiteľka privítala hostí a umiestnila ich do zadnej časti učebne. Neskôr sa tu počas vyučovania podchvíľou objavoval i druhý, mladší učiteľ. Steny miestnosti bohato zdobili žiacke grafické výtvory, ktorých farebnosť pôsobila vzhľadom na prevažujúce tmavomodré farby chvíľami studeno a ponuro. Obrázky žiakov si boli veľmi podobné, zrejme vďaka striktnému vedeniu učiteľom pri výtvarnej výchove. V učebni bolo i veľké množstvo nakreslených zvláštnych ornamentov, tzv. foriem, ktorým waldorfská pedagogika pripisuje mimoriadny duchovný, mystický význam a na ich tvorbu a precvičovanie vyčleňuje vo vyučovaní veľký priestor. Na tabuli sme uvideli nakreslený pravouhlý trojuholník s označenými dĺžkami odvesien, čo vyvolávalo domnienku, že pôjde o vyučovanie matematiky. Avšak na druhej strane tabule bola kresba akéhosi starovekého chrámu, čo zase naznačovalo skôr dejepisnú hodinu. Učiteľka nám neskôr povedala, že skutočne pôjde o epochu z dejepisu, ktorý sa vyučuje v súvislom vyučovacom bloku práve v týchto dňoch a týždňoch, že dnes sa dokončí látka o starovekej Indii a že v druhej časti bude prechádzať na látku o starej Perzii. Na tabuli nás zaujala nakreslená svastika (neslávne pripomínajúca nacistický hákový kríž), ktorá bola významným kultovým symbolom staroindickej kultúry.
O 8:30 hodine sa začalo vyučovanie úderom na jasno znejúci zvonec. Žiaci vstali a spoločne deklamovali dlhú waldorfskú modlitbu, úvod do každodenného vyučovacieho dňa. Potom pani učiteľka pripomenula žiakom deň predtým preberanú látku a čo sa bude preberať ešte v tomto týždni. Bude to i tematika Babylonskej ríše a žiaci vraj vedia zaspievať o jej kráľovi. Žiaci skutočne vstali a veľmi pekne po taliansky zaspievali známu melódiu z Verdiho opery Nabucco, čo iste všetkých návštevníkov priaznivo zaujalo.
Po speve učiteľka obradne zapálila pripravenú sviecu umiestnenú pred stolíkmi žiakov. Pred tabuľu nastúpilo do radu niekoľko žiačok, ktoré jednotlivo postupne predstupovali pred ostatných, vždy obradne pozdvihli paže k pomyselnému božstvu a spamäti deklamovali ďalšie niekoľkoveršové modlitby. Žiaci si potom zo skrine rozdali svoje pracovné, tzv. epochové zošity, pri ktorých zaujal ich mimoriadne veľký formát (zrejme A3 alebo dokonca i väčší). Potom všetci na pokyn učiteľky hrali niekoľko minút na svoje flauty.
Až potom sa pani učiteľka začala venovať pokračovaniu preberanej látky z minulej hodiny – o kultúre starovekej Indie. Uviedla však len niekoľko veľmi stručných doplňujúcich faktov o tomto regióne. Tieto fakty sa pritom neoddeliteľne prelínali s mytológiou, rozprávaním o bájnych osobách. Okrem iného tiež o indickom mudrcovi, ktorý sa zaoberal vymeriavaním pozemkov indických roľníkov, a tým i súvislosťami medzi plochami štvorcov nad stranami pravouhlého trojuholníka. To dalo podnet na nasledujúce asi polhodinové dosť prácne zamestnanie. Žiaci dostali farebné a štvorčekované papiere na vystrihovanie nožničkami. Najprv vystrihovali farebný pravouhlý trojuholník s predpísanými dĺžkami odvesien, ako bolo uvedené na tabuli, a nalepili si ho do zošita. Zo štvorčekového papiera vystrihovali potom štvorce s dĺžkami strán trojuholníka, ktoré prikladali k stranám trojuholníka. Pritom ich krok za krokom učiteľka viedla. Napokon dostali pokyn, aby zrátali štvorčeky nad oboma odvesnami a nad preponou a mali zistiť, že tieto počty sú rovnaké (čo mnohým ale nevychádzalo, asi z dôvodu nepresnosti pri strihaní).
Počas vystrihovania zároveň z tabule odpisovali staroindickú veršovanú formuláciu myšlienky vyjadrujúcu túto súvislosť. Jeden aktívny žiak sa prihlásil, pochopil a vedel v predstihu, že ide o Pytagorovu vetu z matematiky súvisiacu ale skôr so starovekým Gréckom. Učiteľka potom žiakom prezradila, že sa touto látkou budú skutočne zaoberať neskôr v matematike v 6. triede. Bohužiaľ, podstata a zmysel dosť prácnej a krok za krokom riadenej vystrihovacej činnosti, konanej v triede asi 20 minút a patriacej azda skôr do matematiky, sa ale nijako bližšie nevysvetľovali, a preto museli zostať mimo chápania väčšiny žiakov.
Po skončení tejto úlohy sa vyučovanie v učebni prerušilo a žiaci sa odobrali do podkrovnej miestnosti, aby tam zažili nevšednú, čudesnú procedúru, tzv. rituál. Žiaci v sede najprv vytvorili kruh, uprostred neho druhý učiteľ zapálil na koberčeku vonné tyčinky, žiaci pritom počúvali monotónnu hudbu doplňovanú mantrami. Postupne niektorí kládli na koberček symbolické obetné dary indickým božstvám. Potom sa pri speve monotónnych melódií pohybovali v kruhu striedavo jedným i druhým smerom. Žiaci tak vzdávali hold zástupu indických božstiev (okrem iného napr. Šivovi), opäť sa pohybovali v kruhu, druhý učiteľ medzi nimi bubnoval na obradný bubienok a triedna učiteľka bola v obradnom kruhu medzi žiakmi. Všetko bolo opäť zvukovo podfarbené zvukmi monotónnej melódie a mantier, vzduch bol pritom nasýtený sladkastou vôňou vonných tyčiniek. Táto časť pôsobila veľmi zvláštne, až nepríjemne a mrazivo. Napadlo nám, že detská myseľ žiakov môže takto byť v tejto situácii asi silno manipulovateľná, ľahko by sa mohol navodiť stav straty kontroly nad vlastným myslením – osvedčený manipulačný prostriedok náboženských siekt. Tento rituál trval asi 20 minút.
Žiaci sa po rituáli vrátili do svojej triedy a pokračovali v hodine dejepisu. Pani učiteľka predniesla látku o kultúre starej Perzie. Žiaci dostali za úlohu najprv do epochových zošitov založiť novú stránku a potom urobiť záznam na túto tému. Vyžadovalo sa, aby to urobili veľmi presne a starostlivo podľa schémy predpísanej na tabuli. Okrem iného im tiež oznámila, že tentoraz majú povolené pracovať s čiernou pastelkou, čo žiaci uvítali s radosťou, pre nás až nepochopiteľnou (až neskôr sme sa dozvedeli, že je tu používanie čiernej pastelky zakázané – u citlivých a melancholických detí jej používanie vraj navodzuje nepriaznivé duševné stavy).
Žiaci boli počas celého priebehu ustavične podrobne vedení, ako majú graficky nový záznam do zošita tvoriť s podrobným vysvetľovaním symboliky jednotlivých detailov grafickej úpravy. Mimoriadna pozornosť sa venovala kresleniu zložitého ornamentu, tzv. formy, ktorá sa mala na novej strane pracovného zošita kresliť v záhlaví a potom symetricky i v päte stránky. Nesmierna starostlivosť a zmysel tejto formálnej činnosti, ktorá zabrala taký dlhý čas na úkor dejepisných informácií, boli nepochopiteľné. Učiteľka dôkladne sledovala žiakov, stále ich usmerňovala v činnosti. Čas bežal a nakoniec táto fáza prípravy záznamu bola ukončená s tým, že kto ešte nie je hotový, bude mať priestor na dokončenie svojho grafického výtvoru, ktorému sa pripisoval taký nepochopiteľne veľký význam, na úkor iného vyučovania ešte neskôr.
Po uvedení niekoľkých stručných všeobecných faktov o starej Perzii (no bez zásadnej zmienky o tom, kedy táto kultúra historicky existovala, v triede nebola ani žiadna mapa, aby žiaci poznali, kde sa stará Perzia nachádzala) učiteľka dosť podrobne hovorila o perzských zavlažovacích systémoch. Potom ale fakty pozvoľna prešli do oblasti bájoslovia, ktorému sa venoval podstatne dlhší čas. Napríklad učiteľka s hereckým pátosom vykladala báj o perzskom kráľovi Zarathuštrovi, v ktorej sa hovorilo okrem iného o výraznej krutosti figurujúcich postáv. Neskôr ale prekvapivo rozprávanie náhle prerušila a vyzývala deti, aby pokračovali. Niektorí žiaci vedeli ďalší dej. Vznikol tak dojem, že túto perzskú báj v škole už niekedy predtým museli počuť. Žiaci v tejto fáze vyučovania boli už zjavne unavení vyše dvojhodinovým dejepisným výkladom, veľa z nich v zadných laviciach ležalo na svojich stoloch a podriemkavalo – nečudo, lebo celková dĺžka tohto vyučovania bez prestávky bola vyše dvoch hodín.
Po tejto návšteve sme ešte požiadali o možnosť navštíviť vyučovanie v 8. alebo 9. triede. To nám ale neumožnili s odôvodnením, že návšteva vyučovania na Dni otvorených dverí bola pripravená iba v 1. až 5. triede.
Ak zhrnieme sledované vyučovanie, ktoré časovo zodpovedalo asi trom normálnym vyučovacím hodinám, konštatovali sme, že v tomto vyše dvojhodinovom čase sa žiaci dozvedali skutočné historické fakty v priebehu súhrnne iba asi 15 minút. Zvyšok času patril rôznym iným činnostiam – obradom, načúvaniu mytologických príbehov, pedantnému a časovo náročnému odpisovaniu z tabule a grafickej úprave, kresleniu zvláštnych obrazcov (foriem) do svojich pracovných zošitov. Pritom sa nepoužívali obyčajné písacie a kresliace pomôcky, ale vždy len hrubá akoby tesárska ceruzka a hrubé farebné voskovky. Veľa času sa venovalo aj spevu, hre na flautu a ručnej práci – vystrihovaniu farebných a štvorčekovaných papierov z dôvodu, ktorý vlastne nepatril do dejepisu. Nami sledované vyučovanie tak ponechávalo značne v pozadí zásadné poznávacie funkcie školy – odovzdávanie reálnych faktov a vedomostí žiakom. Namiesto toho sa dominantne uprednostňovali pocitové zážitky žiakov počas vymedzeného času. Bolo zrejmé, ako vzdelávacia funkcia školy je tak úplne nemiestne potlačovaná duchovným pôsobením okultnej steinerovskej ideológie – antropozofie, ktorej konečným cieľom asi nie je vychovať zo žiakov občanov pre potreby dnešného, čoraz rýchlejšie sa rozvíjajúceho a na znalosti náročnejšieho života, ale oddaných nasledovníkov zastaraného a skostnateného antropozofického videnia sveta, ktoré je v príkrom rozpore s realitou dnešnej doby a jej nárokmi.
Pani učiteľka bola svojím spôsobom obdivuhodná zápalom a oddanosťou myšlienkam waldorfskej pedagogiky. Jej snaživý výkon počas vyše dvoch hodín bol nesporne na výbornej úrovni porovnateľnej azda s výkonom herca v divadle, čím dosť dlho dokázala udržiavať pozornosť žiakov. Taktiež potom pri rozhovore priznala, ako je pre ňu príprava vyučovania vždy nesmierne časovo náročná. Avšak pedagogická efektivita jej učebného procesu pri vyučovaní dejepisu zostala vďaka waldorfskému prístupu veľmi nízka, žiakom sprostredkovala iba veľmi málo skutočných historických informácií, ktoré si oni môžu, ale takisto vôbec nemusia podľa svojej ľubovôle zapamätať (neexistuje forma skúšania). Keby pôsobila na normálnej škole s rovnakým záujmom a nasadením, s režimom preskúšania odučenej látky, bola by iste veľkým prínosom.
Z procesu vyučovania bolo zrejmé, že žiaci majú možnosť získavať znalosti iba prezenčným počúvaním v triede, nemajú ale vôbec možnosť si látku pripomenúť ani doplniť doma pomocou učebníc, ktoré waldorfská škola vôbec nepoužíva. Záznamy o faktoch do pracovných epochových zošitov sú veľmi stručné a formálne. Zošity veľkého formátu, nepraktické na prenášanie, zostávajú len v triede, žiaci ich nenosia domov, a preto ich ani nemôžu využívať na opakovanie. Najskôr môžu poslúžiť asi len pre inšpekciu, aby sa mohlo preukázať formálne preberanie určitých vyučovacích látok.
Predvádzaná výučba v piatich triedach na Dni otvorených dverí bola zrejme veľmi dôkladne pripravená, aby prvoplánovo zaujala návštevníkov. Je ťažko predstaviteľné napríklad, že by sa žiaci bežne učili spievať dosť dlhé operné árie s talianskym textom.
Po skončení dejepisu sa návštevníci odobrali do väčšej miestnosti, kde sa všetci zhromaždili a prebiehala debata na rozmanité všeobecné témy waldorfského školstva, predovšetkým o aktuálnej problematike tamojšej školy. Rozpravu viedla členka vedenia školy spoločne s už nám známou triednou učiteľkou 5. triedy. Na otázky o uplatnení absolventov školy sa povedalo, že vďaka smerniciam a prístupu prepracovaných R. Steinerom absolventi majú po skončení školy rovnaké znalosti a schopnosti ako žiaci ostatných škôl a znalostný deficit z prvých tried sa doženie vo vyšších triedach. Absolventi sa údajne rovnocenne uplatňujú pri štúdiu na gymnáziách a iných stredných školách a potom sú úspešní i na vysokých školách, najmä umeleckého zamerania.
Možno to zapôsobilo na mnohých rodičov, ktorí prejavili záujem o zápis svojich detí do prvej triedy. Bolo neuveriteľné, ako mnohí nesmierne túžili, aby sa ich dieťa stalo vyvolené a patrilo medzi 25 až 29 detí, ktoré budú prijaté do nastávajúcej 1. triedy z asi 70 uchádzačov. Bolo zrejmé, ako silno sú títo záujemcovia očarení povrchným lákavým pohľadom na waldorfskú školu a túto školu považujú za mimoriadne pozitívnu alternatívu pre svoje deti.
Kriticky orientované otázky boli ojedinelé. Na otázku týkajúcu sa kvalifikácie učiteľov dostal pýtajúci sa odpoveď, že všetci učitelia majú pedagogické vysokoškolské vzdelanie. Jedna pani ale podotkla, že na webových stránkach tejto školy sa vyskytujú vysokoškolské tituly iba u troch z 10 učiteľov. Až teraz (?!) odpovedajúca pripustila, že nie všetci učitelia potrebné vysokoškolské vzdelanie v súčasnosti majú, no vraj si ho dodatočne doplňujú. V tejto fáze sa tiež potvrdilo, že nevyhnutnou požiadavkou pre pedagogické pôsobenie vo waldorfskej škole je absolvovanie trojročného waldorfského seminára.
Padlo taktiež upozornenie, že waldorfská škola predpokladá od rodičov pomoc formou občasných pracovných brigád alebo pri organizácii školských akcií. I keď škola je zo štátneho rozpočtu podporovaná v každom smere takisto ako ostatné školy, požaduje sa finančná spoluúčasť rodičov na prevádzku školy – pri zápise sa vyberá 7 000 Kč a potom za každý mesiac diferencovaný mesačný príspevok podľa triedy (v 1. triede 400 Kč/mesiac). V inej súvislosti sa ale povedalo, že sa v škole nepoužívajú žiadne finančne náročné moderné audiovizuálne pomôcky. Vzniká tak otázka, na čo sa nemalé finančné príspevky rodičov používajú, keď newaldorfské) školy sa prevádzkujú bez nich.
Učiteľka spomenula, že sa deti učia čítať a písať až v druhej triede. Hovorila o tom, ako deti prichádzajúce do školy žijú v 1. triede spočiatku obklopené postavami duchov, škriatkov a víl v príbehoch a rozprávkach. Ako veľký úspech svojho zapáleného waldorfského pôsobenia nadšene uviedla svoj prípad jedného veľmi nadaného chlapca, ktorý keď prichádzal do prvej triedy, vedel už z domu dobre čítať a písať a mal značné všeobecné encyklopedické znalosti. Rozprávala, ako po počiatočnej nedôvere v rozprávkové bytosti v priebehu prvej triedy nakoniec za ňou prišiel a radostne sa jej zdôveril, že už tiež verí v existenciu škriatka, lebo našiel jeho odtlačok v mydle. Je ťažko pochopiteľné pre obyčajného človeka, čo si má o tejto príhode, hovorenej s veľkou hrdosťou, myslieť.
Bolo zaujímavé, že v celej tejto debate nepadlo slovo antropozofia – principiálny zákulisný kľúčový pojem waldorfskej pedagogiky! Naše kriticky podfarbené otázky s viditeľnou nevôľou odmietali priamo niektorí iní návštevníci s tým, že prečo sa na tejto akcii vôbec zúčastňujeme, keď máme k waldorfskej škole také výhrady.
Pri odchode sme hovorili s istou paňou z Benešova. Prišla pevne presvedčená o údajných pozitívach waldorfskej školy. Zmienili sme sa jej ale taktiež o početných kritických informáciách a odovzdali sme jej niektoré odkazy na internete. Po niekoľkých dňoch nám e-mailom veľmi ďakovala, že sme jej uľahčili vymaniť sa z eufórie a urobiť si realistickejší a podstatne menej priaznivý názor o tejto škole.
Návštevou waldorfskej školy na Dni otvorených dverí sme sa presvedčili, že kritické informácie o jej pedagogickom pôsobení, zámeroch a prístupe k vyučovaniu a žiakom naozaj zodpovedajú skutočnosti, že tamojší pedagogický proces nezodpovedá náročným požiadavkám na vzdelávanie a výchovu mládeže na začiatku 21. storočia. Waldorfská pedagogika založená na okultnom a pavedeckom videní sveta očami Rudolfa Steinera v čase pred sto rokmi je v zásadnom rozpore so súčasnými vedeckými poznatkami v rôznych odboroch, vrátane pedagogiky. Tento pedagogický experiment je značne kontraproduktívnou alternatívou klasickej školy, a preto by sa – podľa nášho názoru – nemal financovať z peňazí daňových poplatníkovov.